Nepretržité modlitby za kňazov

Seminár pôstu, modlitby a mlčania

Záznam vianočného vystúpenia komunity Cenacolo

Zvukový záznam - biskup Pavol Mária Hnilica SJ o Medžugorie

Kardinál Schönborn: ´V Medžugorií ide o každodenný kresťanský život´

Kázeň kardinála Schönborna z 31. 12. 2009 

Katechéza kardinála Schonborna na tému ´Božie milosrdenstvo´

Kardinál Schönborn v Medžugorií

Z denníka pre Chorvátsko a Bosnu a Hercegovinu

Duch Medžugoria veje vo Viedni

                         Nepretržité modlitby za kňazov

Všetci túžime mať vo svojich farnostiach dobrých pastierov. Preto Vás pozývame zapojiť sa do nepretržitých modlitieb za kňazov vytváraním 7-členných modlitbových skupín, kde si každá skupina zvolí do svojich modlitieb konkrétneho kňaza. Každý člen si vyberie jeden deň v týždni a tak budú modlitby /aj obety/ neustále pokračovať. Kňaza si môžete vybrať sami, alebo Vám na požiadanie zašleme meno kňaza, ktorý nás o modlitby prosil.

Pre tých, ktorí sa chcú do týchto nepretržitých modlitieb zapojiť pošleme na požiadanie obrázky s krátkou modlitbou za kňaza s vyznačeným dňom, v ktorom sa v skupine modlí.

Tých, ktorí vytvoria novú modlitbovú skupinku prosíme, aby nahlásil svoje meno a kontaktnú adresu, ako aj meno  kňaza, za ktorého sa jeho skupina modlí, a to na adresu: INSPM, Jesenského 26, 040 01 Košice  alebo na tel.č.: 055 633 4924, 0905-412040, 0911 912537, alebo i - mailom: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovými robotmi, potrebujete mať zapnutý Javascript, aby ste ju mohli vidieť.

                                                           Marta Uchalová

~

                         Seminár pôstu, modlitby a mlčania

V čase od 07. - 12. 03. 2010 sa v Medžugorie uskutoční pre pútnikov zo Slovenska Seminár pôstu, modlitby a mlčania. Prihlásiť sa môžete na tel. číslach - 0902 373 505, 0903 387 800, 0907 563 317.

~

     Záznam vianočného vystúpenia komunity Cenacolo tu.

~

        Zvukový záznam - biskup Pavol Mária Hnilica SJ.

 Prinášame vám krátku zvukovú nahrávku rozhovoru s biskupom P.M.Hnilicom SJ, ktorú odvysielalo rádio Lumen. V nahrávke si môžete vypočuť skúsenosti otca biskupa, jeho vysvetlenie dôležitosti fatimského zasvätenia a postoj voči zajeniam Panny Márie vo Fatime a Medžugorie tu.

~

    Kardinál Schönborn: ´V Medžugorií ide o každodenný

                                     kresťanský život´

Viedeň, (kath.net/PEW) 013 274 - Za integrovanie „javu Medžugorje“ do normálnej pastorácie sa vyslovil kardinál Christoph Schönborn v nedeľu v rozhovore s Tlačovou službou Viedenskej arcidiecézy“.  Povedal, že chcel vidieť miesto, z ktorého vyšli „mnohé pozitívne plody“ a zdôraznil, že jav Medžugorje je potrebné „oddramatizovať“. Prvý impulz, ako dodal, vyšiel nepochybne od „vizionárov“, ktorí v roku 1981 boli ešte deti. Teraz tu tieto mimoriadne udalosti zohrávajú už iba podradnú úlohu.

Fascinovaný bol kardinál tým, že Medžugorje je niečo ako „škola normálneho kresťanského života“ a povedal: „Ide tam o vieru v Krista, o modlitbu, o Eucharistiu, o žitú lásku k blížnemu, o to podstatné v kresťanstve, o posilnenie v každodennom kresťanskom živote.“

Viedenský arcibiskup je za to, aby sa „jav Medžugorje“ študoval vo svetle Druhého vatikánskeho koncilu a „sensus fidelium“, zmysel viery pokrstených, hrá v udalostiach v Medžugorí dôležitú úlohu. 

„Nechcem však predbiehať rozhodnutie všeobecnej Cirkvi, ale chcem sa orientovať radšej smernicami niekdajšej juhoslovanskej biskupskej konferencie z roku 1991,“ hovorí kardinál Schönborn. Tieto vatikánskou Kongregáciou pre náuku viery dvakrát potvrdené smernice sú „múdre a usmerňujúce“. Zdôrazňuje sa v nich, že nie je stanovené, či sú javy v Medžugorí „nadprirodzené“, ako hovorí kardinál a dodáva: „Otázka nadprirodzenosti sa necháva otvorená. Z toho vyplýva, že nie sú povolené nijaké oficiálne púte do Medžugorja. Súčasne však tieto smernice zdôrazňujú aj potrebu pastoračnej starostlivosti o pútnikov.“

Biskupom išlo o to, aby nebránili plodom a na druhej strane, aby odvrátili od mylných ciest. Kardinál hovorí, že jeho osobne sa veľmi sympaticky dotklo, že „vizionárky“ sa ukázali byť „normálnymi mladými ľuďmi s humorom“.

Čo pobáda pútnikov prichádzať do Medžugorja? Kardinál Schönborn: „Pútnici robia predovšetkým jedno – modlia sa. Každý deň sa tisíce ľudí modlia celé žaltáre, je tu eucharistická adorácia, ľudia vystupujú na Križevac s krížom postaveným v roku 1933 a modlia sa krížovú cestu, alebo na horu Crnica v Bijakovici a modlia sa ruženec.“

S „plodmi“ Medžugorja sa stretávame stále znova v živote Cirkvi, ako zdôraznil kardinál.  Podstatným aspektom sú modlitbové skupiny: „Prvá modlitbová skupina vo Viedni sa vytvorila v polovici 80. rokov v kostole dominikánov. Kostol bol vždy plný, aj v lete. Hlboký dojem zanechával veľký počet mladých.“

Aj medzi mladými kňazmi sú mnohí, ktorých povolanie bolo ovplyvnené skúsenosťou Medžugorja. V Medžugorí však nevznikajú iba povolania ale aj obrátenia. Pri svojej návšteve kardinál Schönborn spoznal jedno z nich: talianskeho televízneho moderátora, ktorý v tomto hercegovinskom pútnickom mieste prežil hlboké obrátenie.

Medžugorje je však aj „miestom opätovného objavenia spovede“. „Hlboký dojem zanecháva aj aspekt svetovej Cirkvi – počas mojej krátkej návštevy som registroval pútnické skupiny z Talianska, Nemecka, USA, Libanonu, Kórey atď. A každoročný mládežnícky festival sem priťahuje až 60 000 mladých ľudí z celého sveta.“

Kardinál vyzdvihol aj veľký počet sociálnych diel, ktoré vznikli v Medžugorí. Spoločenstvo „Cenacolo“ založené sr. Elvirou Petrozzi pre drogovo závislých sa rozšírilo do celého sveta. „Majcino selo“ (Matkina dedinka) ponúka útočisko sirotám z balkánskych vojen a znásilneným ženám. Zo stretnutia istej pútničky z afrického Malawi so škótskou skupinou pútnikov pod vedením Magnusa MacFarlane-Barrowa vznikla iniciatíva „Mary’s Meals“, (Máriine jedlá), ktorá zabezpečuje každodenné jedlo hladujúcim deťom na celom svete.

„Preto si treba položiť otázku, ako vyzerá strom, ktorý prináša takéto ovocie,“ hovorí kardinál Schönborn a dodáva, že Medžugorja sa týkajú mnohé aspekty, ktoré zodpovedajú „gramatike mariánskych zjavení“: Ide o chudobnú oblasť, ktorej obyvatelia sú však veľmi zbožní – ako v Lurdoch a vo Fatime. Sú to celkom jednoduché posolstvá, lebo boli pre deti – týkajú sa však jadra evanjelia. Pozoruhodné je tiež, že Mária bola v Medžugorí od počiatku uctievaná predovšetkým ako „Kráľovná pokoja“ – desať rokov pre vypuknutím balkánskych vojen.

~

                           Kázeň kardinála Schönborna

        (prepis kázne kardinála Schönborna, polnočná svätá omša z 31. 12. 2009)

Pochválený buď Pán Ježiš Kristus!

Drahí bratia a sestry tu v kostole, na námestí pred kostolom, v Žltej dvorane... Všetci sme si určite veľmi dobre uvedomujeme, že nemusíme oslavovať Nový rok s šampanským. Možno neskôr...

Teraz môžeme sláviť začiatok nového roka s Máriou a Jozefom a s dieťaťom ležiacim v jasliach, s pastiermi...

V tieto dni sme my všetci prišli do Medjugorje, aby sme boli zvlášť nablízku Matke nášho Pána. Aby som to vyjadril presnejšie, prišli sme tu, pretože vieme, že Pánova Matka je tu nablízku. S ňou chceme začať nový rok. Prvá vec, ktorá sa ma dotýka pri pomyslení na jasličky a pastierov je, že tam neboli žiadni anjeli. Tu pri Betleheme vidíme anjelov (ukazuje naň), no v evanjeliu sa žiadni anjeli nespomínajú. Boli na kopci s pastiermi. Bol ich tam celý zástup. No Mária s Jozefom sa o tom dozvedeli až z rozprávania pastierov. Ani vy ste nevideli Gospu, ale sú tu ľudia, ktorí o tom rozprávajú a my dúfame v to, Božia Matka je tu nablízku.

Viera je z počúvania. Veľmi silno na mňa pôsobí, že v dnešnom evanjeliu sa najskôr hovorí o počúvaní. Radostnú zvesť musíme najprv počuť. Máme dve uši, dvoje očí a len jedny ústa. To znamená, že máme veľa počúvať, veľa vidieť, a potom tiež rozprávať. A čo máme hovoriť? Máme hovoriť o tom, čo sme videli a počuli. Svet potrebuje novú evanjelizáciu a to pôjde len vtedy, keď ľudia nebudú mlčať o tom, čo videli i počuli.

My všetci sme dostali vieru. A skrze krst nám bola zverená úloha, aby sme sa o vieru delili. Pastieri rozprávali o tom, čo im bolo povedané. A odvtedy sa to podáva ďalej. Evanjelium, radostná zvesť, bola odovzdávaná ďalej a tí, ktorí ju rozprávali, boli dôveryhodní. Tí, ktorí počúvali aj videli, že Slovo a Život sú v jednote, v súlade; že to, čo svedkovia videli, bolo tiež pravdou v ich životoch.

Ako sa môžeme stať svedkami radostnej zvesti? Najprv tým, že sa pozeráme na Máriu, ktorá všetko, čo sa odohralo, uchovávala vo svojom srdci a rozmýšľala o tom.

Drahí bratia a sestry, to, čo najsúrnejšie v dnešnom čase potrebujeme, je modlitba. Viem, že aj ja sa málo modlím. Modlitba je životom. Bez živého vzťahu s Bohom je život suchý a prázdny.

A čo nám neustále hovorí Božia Matka? Modlite sa. Určite si čas na modlitbu. Nie je to dobré novoročné predsavzatie? Pre nás kňazov a diakonov? Pre nás všetkých? Čas na modlitbu - ona dáva mnoho sily, radosti, jasnosti. Prosme Máriu, aby nám pomohla modliť sa. Ak sa modlíme, aj náš svet sa napĺňa životom. A vtedy sa naše svedectvo stáva vierohodným.

Chcel by som vám povedať niečo, čo nám napísal sv. Pavol. Skončil sa Rok sv. Pavla, teraz je Rok kňazov. Sv. Pavol píše vo svojich listoch mocné slová, lebo sú naplnené životom. V dnešnom čítaní sa píše, že Boh poslal svojho Syna, aby sme sa my mohli stať jeho synmi. Dcéry nie sú z toho vyňaté. Synovia a dcéry sa pomenovávajú spoločne. Pavol hovorí, že sme pozvaní, aby sme sa stali synmi a nie otrokmi. Rovnako ako je Ježiš Božím Synom, aj my môžeme nazývať Boha svojím Otcom. Na začiatku tohto roka nám apoštol Pavol hovorí: Ste synovia a nie otroci.

Som presvedčený o tom, že Medjugorje je miesto, kde veľa ľudí pristupuje k sviatosti zmierenia. Spoveď je oslobodenie od otroctva hriechu. Nič nás tak neoberá o slobodu ako hriech. Boh z nás chce mať svojich synov: Sloboda Božích detí. A preto nám Boh daroval sviatosť zmierenia. Mali by sme mať nový vzťah s Bohom, hovoriť mu „Abba, Otče“. Ježiš nás k tomu pozval tým, že mu máme dôverovať, dôverovať Bohu. A v nás je toľko strachu pred Bohom.

Isuse, vjerujem. Alebo po Poľsky -„Jezu, Ufam Tobie.“ Ježišu, verím ti. Pápež Ján Pavol II. nám zanechal toto posolstvo: Dôverovať Božiemu milosrdenstvu. Dôverovať Ježišovmu milosrdenstvu.

Dôvera môže byť niekedy hrdinská, keď život sa stane ťažký. Ak sa z manželstva stane bremeno, ak príde choroba, ak nevieme, ako ďalej s prácou - vtedy povedzme: „Jezu, ufam tobie.“ To je hrdinské. Dôvera,  to je naozaj skutok viery. Znova sa pozrime na Máriu. Kto je viac, kto učinil taký skutok dôvery? Ježišu, verím ti. Je to náš program na nasledujúci rok.

Blíži sa polnoc a môžeme počuť, ako vonku rachotia ohňostroje. My však „nerachotíme“, my sa modlíme. „Nerachotíme“, spievame!

A ešte záverečné slová: Pastieri sa vrátili a velebili Boha za to, čo videli a počuli. My sa tiež vrátime domov. Aby sme mohli byť svedkami evanjelia, musíme najskôr chválili Boha. Pastieri chválili Boha za to, čo videli a počuli. Dúfame, že my všetci sa vrátime domov a budeme oslavovať Boha za to, čo sme videli a počuli. Potom bude naše slovo vierohodné.

Je už takmer polnoc. Je tá najvhodnejšia chvíľa, aby sme vyznali svoju vieru. S touto vierou vstúpme do nového roka. Nech Boh žehná tento rok.

(krátky videozáznam zo sv. omše si môzete pozrieť tu )

~

Katechéza kardinála Schönborna na tému

´Božie milosrdenstvo´

             (prepis katechézdy z 30. 12. 2009, Medžugorie, kostol sv. Jakuba)

Pochválený buď Pán Ježiš Kristus,

Drahí bratia a sestry tu v kostole, v Žltej dvorane, i všetci vy, ktorí nás počúvate prostredníctvom rádia Mir Medjugorje. Túto katechézu o milosrdenstve by som chcel začať dvoma Ježišovými vetami. Ježiš hovorí apoštolom: „Buďte milosrdní, ako je milosrdný váš Otec.“ A potom medzi blahoslavenstvami nachádzame: „Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo.“ Čo však znamená milosrdenstvo, zmilovanie? Na čo myslí Ježiš, keď hovorí, že musíme byť milosrdní, ako je milosrdný Boh Otec? Túto otázku riešime každý deň: „Čo znamená byť milosrdný?“ Kde je ešte milosrdenstvo a kde už začína ľahkovážnosť a nespravodlivosť? Kde sa medzi tým nachádza hranica? Ak matka dovolí svojim deťom všetko, je milosrdná? Niet milosrdenstva bez spravodlivosti. Je potrebná aj patričná prísnosť. Pavol hovorí, že láska veľa dáva, ale aj veľa vyžaduje. Mnoho znáša, ale aj mnoho vyžaduje. V spoločnosti je pre všeobecné dobro potrebné dodržiavať určité hranice, pravidlá, aby nedošlo k zneužitiu. Ak je niekto až priveľmi milosrdný, môže sa to stať nespravodlivosťou voči druhým. Zoberme si napríklad otázku azylu v Európe. Je to otázka fundamentálnej dôležitosti, v prípade skutočného nebezpečenstva je potrebné poskytnúť človeku azyl. Je to ľudské právo. Nemožno vrátiť osobu na miesto, kde jej hrozí smrteľné nebezpečenstvo. Tu sa však stretávame s mnohými zneužitiami. Preto nie je jednoduché nájsť správnu hranicu medzi milosrdenstvom a spravodlivosťou. Starí ľudia zvykli hovoriť, že najväčšia spravodlivosť sa môže stať najväčšou nespravodlivosťou. Vezmime si iný príklad, milosrdenstvo vo svete práce, všetci to dobre poznáte. Ak je niekto podnikateľ, nemôže byť len milosrdný. Ocitol by sa v situácii, že by musel zavrieť biznis, pretože by ho nemilosrdná konkurencia zmietla z trhu. Zákony tohto sveta stále favorizujú silnejších. Čo robiť, aby sa do tohto sveta vnieslo milosrdenstvo? A potom, čo znamená milosrdenstvo v našich ľudských vzťahoch? Musíme sa v tom utvrdiť, musíme sa ubrániť. Známy nemecký filozof Friedrich Nietzsche povedal: „Milosrdenstvo je slabosť.“ Nietzsche hovoril, že kresťanstvo je náboženstvom slabých. Doslovne takto uvažoval: „Biedni potrebujú Boha milosrdenstva.“ Zmilovanie je vec pre podradných, menejcenných ľudí. Je to šokujúce. Uvedomme si, čo dnes tvrdia mnohí psychológovia: „Ty sa musíš utvrdiť. Ty sa musíš presadiť proti svojmu manželovi, proti svojej manželke. Nech si to ty, kto z toho bude mať úžitok. Mysli len na seba, nie na druhých. Ty sám sa realizuj.“ Všetci poznáme slová dnešnej psychológie. Ale nemôžeme len tak narýchlo povedať, že je to nedostatok viery, nedostatok kresťanstva. Tu by sme mali múdro vnímať, alebo premýšľať nad tým, čo Ježiš označil ako cestu milosrdenstva. Exoistuje jedno nebezpečenstvo milosrdenstva, a to, že chceme jednoducho ponížiť tých druhých. Je to nebezpečenstvo, v ktorom hovoríme: „Ja som hore, ty si dole“, kedy iných vidíme dole, pod sebou. „Ja som milosrdný a ty si biedny.“ Cítime však, že tu nejde o autentické milosrdenstvo. Zdanlivo milosrdné chovanie môže byť len plášťom, ktorý prikrýva naše extrémne egoistické správanie, náš egoistický postoj. Je to napríklad v prípade, keď chce niekto iného človeka v rámci milosrdenstva stále držať v závislosti. Napríklad matka, ktorá nedovoľuje svojím deťom ísť, rozvíjať sa, stále chce všetko vlastniť. Toto určite nie je skutočné milosrdenstvo. A potom tu je veľká otázka, zvlášť u nás v Rakúsku, týkajúca sa Cirkvi – Cirkev a milosrdenstvo. Môj spolubrat, grázsky biskup Kapellari, hovorí, že Cirkev je veľmocou milosrdenstva. A keď človek uvidí len jedno miesto akým je Medjugorje, práve tu vníma tú veľmoc, veľmoc milosrdenstva. Toľko skutkov milosrdenstva, ktoré sa tu zrodili alebo sa tu ďalej rozvíjali. Cirkev je skutočne veľmocou milosrdenstva. Avšak napriek tomu možno počuť slová odsudzovania, že Cirkev je bez milosrdenstva. Napríklad, že je nemilosrdná k rozvedeným osobám. Koľkokrát som počul takéto odsudzovanie. Mali by sme sa opýtať Ježiša, či je Cirkev bez milosrdenstva. Keď sa ho opýtali, prečo Mojžiš dovolil napísať priepustný list, odpovedal: "Mojžiš vám pre tvrdosť vášho srdca dovolil prepustiť vaše manželky.“ To znamená, kvôli tomu, že ste mali nedostatok milosrdenstva, chýbalo vám milosrdenstvo, preto ste prepustili svoju manželku alebo manžela. A či je Cirkev nemilosrdná? Myslím si, že sa najprv potrebujeme opýtať sami seba, či sme milosrdní. Napríklad, je milosrdné rozdeliť rodinu rozvodom? Je milosrdné voči deťom, ak sa matka a otec rozdelia? Čo vlastne skutočne znamená byť milosrdný? Ako Ježiš chápal svoje učenie o milosrdnom otcovi? A ako ho žil? A ako môžeme my dnes konkrétnym spôsobom žiť to, čo hovoril Ježiš, čo ukázal príkladom svojho vlastného života? Teda, chcel by som v toto popoludnie spolu s vami skutočne vidieť, ako Ježiš žil milosrdenstvo. A potom, ak budeme mať čas, vidieť Matku milosrdenstva, najsvätejšiu Máriu, ako ona žije milosrdenstvo.

Milosrdenstvo je bezpochyby obsahom Ježišovho učenia, zvestovania. Ale v čom spočíva? „V Ježišovi“, ako hovorí Zachariáš, „nás navštívilo milosrdenstvo Boha.“ Dar Jeho najmilosrdnejšieho Srdca, nášho Boha, ktorý nás navštevuje ako jasné slnko z výšok. Literárne je to jednoducho vnútro, lono Božieho milosrdenstva. V Starom zákone, v hebrejčine, je to slovo „rachamim“. „Rechem“ označuje materinské lono. Božie milosrdenstvo je tak hlboké ako materinská láska voči svojmu dieťaťu. Sú nám známe Izaiášove slová: „Či zubudne žena na svoje nemluvňa a nemá zľutovania nad plodom svojho lona? I keby ona zabudla, ja nezabudnem na teba.“ Ježiš nám takto vyjadril Božie materinské milosrdenstvo. Mária v chválospeve – Magnificate, keď navštívila Alžebetu, povedala: „A jeho milosrdenstvo z pokolenia na pokolenie s tými, čo sa ho boja.“ V hebrejčine máme dva termíny, ktoré označujú milosrdenstvo. Sú to „hesed“ a „rachamim“ (alebo „rechem“). Obidva termíny hovoria o Božom milosrdenstve. Ale „hesed – ako hovorí Ján Pavol II. vo svojej encyklike o Božom milosrdenstve, predstavuje nesmiernu otcovskú oddanosť, otcovské milosrdenstvo. „Rachamim“ predstavuje materinskú podobu milosrdenstva. Toto sú teda dva aspekty milosrdenstva. A ako sa správajú tieto dve skutočnosti milosrdenstva, otcovská oddanosť a  materinské emocionálne hlboké milosrdenstvo? Ježiš je skutočne vtelením Božieho milosrdenstva. Toto milosrdenstvo sa neobracia k ľudskému pokoleniu abstraktným spôsobom. On svoje milosrdenstvo preukázal tebe osobne. Božie milosrdenstvo je adresované každému jednotlivo, osobne, mne, tebe. Všimnime si niektoré krátke udalosti z evanjelia, aby sme mohli pochopiť túto interpersonálnu dimenziu Božieho milosrdenstva. Vieme, že Lukáš je evanjelistom milosrdenstva. V Lukášovi sa píše: „Potom šiel do mesta, ktoré sa volá Naim. Išli s ním jeho učeníci a veľký zástup ľudu. Keď sa priblížili k mestskej bráne, práve vynášali mŕtveho. Bol to jediný syn matky a tá bola vdova. Sprevádzal ju veľký zástup z mesta. Keď ju Pán uvidel, bolo mu jej ľúto a povedal jej: „Neplač!“ Potom pristúpil a dotkol sa már. Nosiči zastali a on povedal: „Mládenec, hovorím ti, vstaň!“ Mŕtvy sa posadil a začal hovoriť. A Ježiš ho vrátil jeho matke.“ V gréčtine, preštudujme si trošku gréčtinu, je pomenovanie, ktoré Ježiš vyslovuje. Ježiš cíti k tejto žene hlboký súcit, hlboko sa to dotýka jeho vnútra. Uľútostilo sa mu bolesti tejto ženy – vdovy. Stále tá istá rovnaká reakcia Ježiša. Keď videl niekoho bolesť, neprešiel len tak okolo. Nebol ľahostajný. Pripomína nám to správanie Ježiša, ktorý, keď videl utrpenie, neprešiel len tak okolo neho. Máme tu aj ďalší príklad s malomocným. Na kolenách ho prosí ho: „Pane, ak chceš, môžeš ma očistiť.“ A evanjelium hovorí, že Ježiš opäť s tým istým výrazom súcitu podíde k nemu, vystrie ruku, dotkne sa ho a povie: „Chcem, buď čistý.“ V Nigérii som videl mnohých malomocných. Je to hrozný pohľad, človek má spontánne pokušenie ujsť. Máme tu ešte jeden príklad so slepým človekom. Evanjelium znovu hovorí, že Ježiš je aj ním dotknutý, súcití s ním a navracia mu zrak.

Prvé stretnutie s Ježišovým milosrdenstvom je toto jednoduché základné spolucítenie Ježiša s  utrpením druhých. Koho tým myslíme: je to vdova, ktorá zostala bez jediného syna. Bola to celá jej ochrana, ktorú mala. Potom stretnutie s malomocným, ktorý žil na pokraji spoločnosti alebo dvojica slepcov, ktorí kričia, ktorí sú druhým na obtiaž. No Ježiš sa pristavuje, nejde ďalej. Aký je to hlboký súcit, ktorý má Ježiš! Myslím si, že mnohé skutky milosrdenstva v Cirkvi sa zrodili práve takto. Matka Tereza, ktorá sa nemohla len tak pozerať na ľudí, ktorí zomierali na kraji cesty. Alebo matka Elvíra, ktorá je tu v Medžugorií, ktorá sa taktiež nemohla len tak pozerať na mladých, ktorí drogovali, pretože droga ničila ich život. Čo je to, tento hlboký cit, ktorý nazývame súcitom? Dám vám jednoduchú otázku: Je takéto milosrdenstvo len jednoducho ľudskosťou alebo niečím nadprirodzeným? Je to niečo univerzálne, čo sa dotýka všetkých ľudí, alebo je to spojené, späté so zjavením, ktoré prišlo s Ježišom? Pre Nietzscheho, známeho filozofa, ktorého sme citovali, je to niečo, čo vymyslelo kresťanstvo. V otázke eutanázie, keď si niekto žiada eutanáziu. Je to milosrdenstvo voči osobe, ktorá veľmi trpí a my jej ukončíme toto utrpenie.. Je to ľudské milosrdenstvo? Dnes trizzómia 21, t.j. Downov syndróm, mongolizmus, možno diagnostikovať už v materskom lone. Výsledok toho je, že stále viac miznú deti s downovým syndrómom. Je ich o dve tretiny menej. Je to vážne. Pri návšteve istého zariadenia mi jeho riaditeľ povedal: „Vaša Eminencia, už sa viac nerodia deti s downovým syndrómom, pretože sú usmrtené potratom v matkinom lone.“ Dnes je prax zabíjania. Jedna známa mi raz povedala: „Máme starú babku; strašne trpí. Mohli by sme jej dať jednu malú injekciu“. Povedal som jej: „Zabite ju vy sami.“ Je to vražda. Vždy je to vražda. Aj potrat je vražda. Aj eutanázia je vražda.

Čo je teda milosrdenstvo? Milosrdenstvo Ježiša k núdznym má ľudský základ. V Ježišovom milosrdenstve je spontánny a emotívny základ. Ale je tu prítomný aj iný prvok, nazývame ho „chcením“. Keď svätý František objal malomocného, musel premôcť emotívny odpor. No vo Františkovi bola vôľa, chcenie nasledovať Krista. On nevidel len chorobu, ktorá je odporná. Videl človeka, ktorý trpí. Brata z toho istého tela, s takou istou dušou, ako bol on. Pretože to je človek, s ktorým Ježiš spolucíti. Mať súcit s niekým znamená cítiť bolesť toho druhého, vidieť iného človeka ako seba samého. A vidieť v druhom človeku svojho blížneho. Ježiš nám vo svojom zlatom pravidle ukázal, ako máme vidieť v druhom seba samého: „Všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im.“ Čiže, Ježišovo milosrdenstvo prekračuje mieru prirodzeného. Z tohto vidíme, že milosrdenstvo, ktoré žiada od nás Ježiš, je nad ľudské možnosti. Bez silnej pomoci zhora, bez milosti toto milosrdenstvo, a tým viac ku nepriateľom, ku komplikovaným osobám, to nie je možné dosiahnuť. Zaiste, dnes je mnoho ľudí, ktorí aj bez kresťanskej viery žijú skutočné milosrdenstvo. Nemôžeme si myslieť, že my kresťania sme jediní, ktorí činia milosrdenstvo. U nás v Rakúsku máme 400 000 ľudí, ktorí v spoločnosti pomáhajú ako dobrovoľníci - v Červenom kríži, ako Maltézski rytieri, požiarnici. Mnohí z nich nechodia do kostola, ale pomáhajú bez hraníc, veľkodušne sa dávajú iným. A preto musíme uznať, ako to urobil aj Svätý Otec Benedikt, tento prístup dobra, túto otvorenosť dobra aj u tých, ktorí neveria.

Aby ste sa moc neunavili, zaspievame jednu pieseň.

Je ešte tu jeden problém. Keď rozmýšľame o Ježišovom milosrdenstve, o tom, čo sa nám zdá ešte tajomnejším a náročnejším, čo je niekedy ťažké pochopiť. Ježiš mal súcit k jednotlivcom ale aj ku všetkým. Ako človek si musel vybrať. Je pravdou, že Ježiš uzdravil mnohých. Na niektorých miestach sa hovorí, že uzdravil všetkých chorých, ktorých k nemu v ten deň priniesli. Koľkí však uzdravení neboli? Ježiš to otvorene povedal v synagóge v Nazarete: „Mnoho malomocných bolo v Izraeli za proroka Elizea, a ani jeden z nich nebol očistený, iba Sýrčan Náman.“ Teda Božie milosrdenstvo je pre všetkých, alebo iba pre niektorých? V Starom zákone je toto slovo tvrdé: „Dám milosť tomu, komu chcem a zmilujem sa nad tým, nad kým sa budem chcieť zmilovať.“ Teda Boh konal trochu paternalisticky, jedným dával milosrdenstvo, iným nie. Ale samotný Ježiš dal odpoveď na túto otázku. Spomeňme si na podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi. Keď sa Ježiša niekto opýtal: „Kto je môj blížny? Nemôžem milovať všetkých! Nemôžem byť milosrdný voči všetkým, ale kto je môj blížny?“ Ježišova odpoveď je veľmi precízna. Ježiš veľmi precízne povedal v podobenstve o Samaritánovi, že kňaz a levita prešli popri ňom. Nie je to veľmi sympatické pre klerikov, pre nás všetkých. V gréčtine je to opísané ešte presnejšie, že prešli na druhú stranu cesty. Poznáme to - keď nechceme stretnúť nejakú osobu, prejdeme radšej na druhú stranu cesty. Možno mali strach, lebo zbojníci mohli byť ešte niekde nablízku. Mali strach, to chápeme. Avšak Samaritán prerušil svoj program. Okamžite vnímame, že on reagoval tým správnym spôsobom. On uskutočnil to, čo existuje aj v zákonoch našich krajín, a to je povinnosť pomôcť. Ježiš v tomto podobenstve povedal, že Samaritán sa nad ním zľutoval. Chcem povedať, že milosrdenstvo je vždy konkrétne. Nepozerá sa nejakým spôsobom na všetkých, ale na toho, kto tu a teraz potrebuje moju pomoc. A tak vidíme aj Ježiša v stretnutiach s jednotlivcami. On sa obracia úplne, totálne ku konkrétnej osobe.

Je ešte jedno veľmi dôležité podobenstvo. To, v ktorom pastier zanecháva deväťdesiatdeväť oviec kvôli jednej, ktorá sa stratila. Mohli by sme povedať, že je to trochu nezodpovedný postoj – nechať deväťdesiatdeväť oviec kvôli jednej. Raz som počul jedného dobrého starého kňaza hovoriť o tomto podobenstve; neviem, či to bol františkánJ. Povedal jednu vec, na ktorú nikdy nezabudnem. Obvykle sa zabúda všetko, čo povedia kňazi, ale niektoré veci zostanú J. Povedal: „Je realitou pre týchto deväťdesiatdeväť oviec vidieť, že dobrý pastier ide hľadať tú, ktorá sa stratila, aj keď to prinesie veľké problémy. Práve toto dáva tým deväťdesiatimdeviatim istotu, pretože aj ja sa v jeden deň môžem nachádzať na mieste tej stratenej ovce. No viem, že aj ja som dôležitý, pretože zanechal všetky ostatné, aby sa vybral hľadať práve mňa.“

Máme však aj situácie, kedy Ježišove milosrdenstvo zasahovalo mnohých. „Je mi ľúto týchto ľudí“, hovorí Ježiš, „už tri dni chodia za mnou a nemajú čo jesť.“ Ježišova starostlivosť voči davu ľudí, ktorí ho hľadajú, je opäť veľmi konkrétna. „Ak ich prepustím domov hladných, poomdlievajú na ceste, veď niektorí z nich prišli zďaleka,“ hovorí Ježiš. Tento Ježišov súcit je stále konkrétny, aj keď sa týka davu.

Ak ešte nie ste moc unavení, porozprávame si ešte trochu o texte z Markovho evanjelia, ktorý mám veľmi rád. V šiestej kapitole Markovho evanjelia sa hovorí, ako Ježiš vyslal prvýkrát dvanástich učeníkov na misie. „Potom sa apoštoli zišli k Ježišovi a porozprávali mu všetko, čo robili a učili.“ (Mk 6, 30) Návrat z prvej misie! Sú plní zážitkov z tejto prvej misie. On im povedal: „Poďte vy sami do ústrania na pusté miesto a trochu si odpočiňte.“ Lebo stále prichádzalo a odchádzalo mnoho ľudí a nemali sa kedy ani najesť. (Mk 6,31)  Toto mi pripomína moje prvé dni tu v Medžugorií, keď úbohí františkáni nemali ani čas sa najesť. „Odišli teda loďou na pusté miesto do samoty. Ale videli ich odchádzať a mnohí sa dovtípili, kam. Pešo sa ta zbehli zo všetkých miest a predstihli ich. Keď vystúpil a videl veľký zástup, zľutoval sa nad nimi, lebo boli ako ovce bez pastiera. A začal ich učiť mnohým veciam.“ (Mk 6, 33-34) Vidíme, aký mal Ježiš súcit s davom. Lebo sú ako ovce bez pastiera. Toto mi ukazuje, že Ježiš vždy ako prvé, keď vidí dav, chce mu najprv ukázať cestu života. A veľmi dôležitou vecou pre dnešok je poznať cestu života, aby sme boli poučovaní o našej viere.

Aby sme uzavreli dnešnú katechézu, spomeniem jedno svedectvo o Ježišovom milosrdenstve a ďalšie o milosrdenstve apoštolov. Ježiš dlho vyučoval dav, prešiel takmer celý deň. Apoštoli, ako píše Marek, keď už bolo veľa hodín, pristúpili k Ježišovi a hovorili mu: „Rozpusť ich, nech sa rozídu do okolitých osád a dedín kúpiť si niečo na jedenie.“ Toto je milosrdenstvo apoštolov. „Pošli ich preč!“ Ja si myslím, že apoštoli práve v ten večer pocítili v sebe akési prázdno – tu (ukazuje na brucho J). Mysleli na svoju večeru, na svoj oddych. A aby ukryli túto svoju túžbu, sú plní milosrdenstva pre iných – „Pošli ich preč!“ Predstavte si, že by vám františkáni dnes večer povedali: „Choďte preč, chceli by sme si trochu oddýchnuť.“ Dobre rozumiem tomuto typu milosrdenstva. Ale Ježiš to vidí inak. Apoštoli zostali pobúrení, zarazení, keď im Ježiš odpovedal: „Vy im dajte jesť!“ V odpovedi apoštolov cítiť istú agresivitu: „Máme ísť nakúpiť za dvesto denárov chleba a dať im jesť?“ Ježiš žiada nemožné milosrdenstvo. Ľudsky nemožné. Ale vtedy apoštoli zakúsili, že keď dali to málo čo mali – päť chlebov a dve ryby, Ježiš mohol z toho mála urobiť nadostač pre všetkých. Ale museli dať všetko, čo mali. Nemali dosť ani pre nich samotných – päť chlebov a dve ryby by pre dvanásť silných chlapov nestačilo. Ale museli dať všetko. No skrze tento dar, skrze toto gesto dôvery mohol Ježiš učiniť, že všetci mali čo jesť. A toto je neustály zázrak, ktorý žijeme v Cirkvi. Myslím, že mnohé skúsenosti v Cirkvi nám ukazujú toto ľudsky nemožné.

Na záver si povieme ešte o jednej udalosti, ktorá nám ešte evidentnejšie hovorí o kontraste Ježišovho milosrdenstva a milosrdenstva apoštolov. Je to scéna, ktorá sa odohrala mimo Galiley. Ježiš sa utiahol do krajov Týru a Sidonu v Stredozemí. Chcel tam zostať nespoznaný. Aj ja som si myslel, že tak pôjdem do Medjugorja J. Aj apoštoli dúfali, že zostanú nespoznaní v krajoch Týru a Sidonu. No nezostalo to utajené a tak k nemu prišla jedna kanaánska žena, ktorá pochádzala z toho kraja a kričala. To nie ako u nás ženy, ktoré hovoria potichu. Táto žena bola zo Stredomoria a kričala: „Zmiluj sa nado mnou, Pane, syn Dávidov! Dcéru mi hrozne trápi zlý duch.“ Je to situácia veľkého utrpenia. Osoba, biedna bytosť, ktorá prosíka, žobre o Ježišovo milosrdenstvo. A potom škandalózny postoj Ježiša. Nepovie jej ani slovo. A tak pristúpia k nemu jeho učeníci a prosia ho, aby to urobil, aby tú ženu vypočul. Hľa, tu sa učeníci zdajú byť milosrdní a Ježiš nemilosrdný. Ježiš jej prosbe vyhovel. Ale apoštoli udávajú aj dôvod svojho milosrdenstva. Apoštoli prosia Ježiša, hovoriac: „Pošli ju preč, lebo kričí za nami. Je nám nepríjemná, obťažuje nás.“ To je milosrdenstvo apoštolov! Koľkokrát, drahí bratia a sestry, je naše milosrdenstvo spôsobom, ako sa zbaviť nejakej osoby. Postoj Ježiša sa zdá nesúcitný a škandalózny. Ja vidím túto scénu ako obrovskú výzvu pre každého z nás – kňazov ale aj ostatných. Matka, ktorá dovolí dieťaťu pozerať televíziu, aby mala od neho pokoj. Kto z nás nepozná toto milosrdenstvo: „Buď ticho! Choď pozerať televíziu!“ Pozrime sa na Ježiša, ktorý povedal apoštolom: „Ja som poslaný iba k ovciam strateným z domu Izraela!“ Akoby Ježiš keby hovoril: „Títo pohania ma nezaujímajú, nie je to moja vec. Prišiel som kvôli môjmu ľudu, Židom.“ Zdá sa to ako nacionalizmus: „Ja som pre Židov, pre iných nie.“ Aj toto sa zdá byť škandalózne. Keď žena prosí o milosrdenstvo, akoby jej Ježiš hovoril: „Nie je to môj problém.“ Potom táto žena predstúpi pred neho, pokloní sa mu a hovorí mu: „Pane, pomôž mi!“ Nenechá ho na pokoji. Vytrvá, pokloní sa, doslova sa rozprestrie pred jeho nohami. A Ježišova odpoveď je ešte škandalóznejšia: „Nie je dobré vziať chlieb deťom a hodiť ho šteňatám.“ Ak by ste povedali, že týmito psami sú Afričania, Srbi, moslimovia a neviem kto ešte, proste tí druhí, bol by z toho súdny proces. To je škandalózny prístup. A Ježiš nazýva pohanov psami, pohanskými psami. Naši - to sú deti, ale tí druhí sú psy. A kde je teda to Ježišovo milosrdenstvo? Žena nato hovorí: „Áno, Pane“. Hlboko sa ma dotýka odpoveď tej ženy, pretože ona vyjadrí to, že si je vedomá, že nemá žiadne právo dostať od Ježiša pomoc. Nazýva ho Pánom. A dodáva: „Ale aj šteňatá jedia odrobinky, čo padajú zo stola ich pánov.“ A Ježiš sa cíti zaplavený radosťou, lebo u tejto ženy našiel obrovskú vieru. „Žena, veľká je tvoja viera!“ A teda, bratia a sestry, pozrime sa, čo je to Ježišove milosrdenstvo. Necháva nás ísť, kráčať vo viere, naproti skúškam, v trpezlivosti, necháva nás čakať. Necháva nás dôjsť až k tomuto činu viery. Apoštoli chceli rýchle riešenie. Preč s problémami (nema problema J). A toto je často náš prístup. Nemáme trpezlivosť. Keď sa vyskytne problém, rýchlo ho chceme vyriešiť. Ale často to chceme preto, lebo je to pre nás ťažké a preto, že trpíme. Obťažuje nás to. Preto by sme radi našli rýchle riešenie. Ale Ježišovo milosrdenstvo vidí srdce. Vidí srdce tejto ženy. Vidí, že táto žena môže dosiahnuť métu veľkej viery. A preto jeho milosrdenstvo je veľmi náročné. Niekedy sa to zdá byť veľmi prísne, no v skutočnosti je práve ono to skutočné milosrdenstvo.

Myslím, že už všetci máme dosť materiálu na meditovanie o tomto Ježišovom náročnom milosrdenstve. Milosrdenstve, ktoré Ježiš vyžaduje. Keby sme mali ešte dve hodiny, mohli by sme pokračovať na tému o milosrdenstve Ježišovej matky. Ale to až nabudúce.

~

       Kardinál Schönborn v Medžugorií

Kardinál Schönborn, nar. 1945, bol od 1975 – 1991 profesorom dogmatiky a teológie kresťanského Východu vo Freiburgu (Švajčiarsko), od 1987 – 1992 tajomníkom redakcie vydavateľstva nového Katechizmu Katolíckej Cirkvi. Od 1991 bol pomocným biskupom a od 1995 je viedenským arcibiskupom. V roku 1998 bol vymenovaný za predsedu Biskupskej konferencie Rakúska. Kardinál Schonborn je jedným z najuznávanejších odborníkov teológie kresťanského Východu, rovnako je tiež členom vatikánskej Kongrekácie pre náuku viery. (foto)

~

 Správa z denníka pre Chorvátsko a Bosnu a Hercegovinu

(Večernji List, 4. január 2010) „Medžugorie je opäť centrom pozornosti, cirkevnej a verejnej.  Hoci je návšteva kardinála Schönborna súkromná, nenecháva nikoho ľahostajným, ktorý je členom Kongregácie pre náuku viery. Počas kardinálovej návštevy v Medžugorie sme s ním urobili nasledujúci rozhovor.“

Reportér: „Prišli sme sem, aby sme boli blízko Matke nášho Pána“, povedali ste počas vigílnej novoročnej kázne. Vaša Eminencia, vaše slová spôsobili veľký ohlas. Mohli by ste nám ich vysvetliť?“

Kardinál: „Nemôžeme poprieť, že na toto miesto prichádzajú pútnici už viac ako 20 rokov, ako tiež nemôžeme poprieť to, čo zažívajú v Medžugorie a ako blízko sa cítia byť pri Nebeskej Matke. Je to moja prvá návšteva, no od roku 1991, kedy ma zvolili za biskupa, si jednoducho všímam plody Medžugoria.

Reportér: „Aké plody máte na mysli?“

Kardinál: „Poviem vám konkrétny príklad: kňazské povolania. Mnoho mladých kňazov pocítilo volanie tu, no nie výlučne v Medžugorie, ale skrze Medžugorie. Druhou vecou sú obrátenia. Som milo prekvapený, že sa odohrávajú na všetkých úrovniach spoločnosti, od vysoko postavených rodín, priemyselných až po bežných jednoduchých ľudí. Keď som letel z Viedne cez Záhreb do Splitu, člen ochranky sa ma opýtal, kde cestujem. Povedal som, že do Medžugoria. Jeho tvár sa okamžite rozžiarila a povedal, že aj on prežil v Medžugorie osobné obrátenie. Pred niekoľkými týždňami mi na malej železničnej stanici rozpovedal jeden pracovník svoj príbeh. Jeho žena zomrela na rakovinu, bol z toho zúfalý. Jeho priatelia ho priviedli do Medžugoria. Tam získal silnú a živú vieru. Tretím dôkazom sú uzdravenia. Istý mladý muž, ktorý bol závislý na drogách, mi povedal, že ho tam prinútili ísť jeho priatelia. Povedal mi, že ako autobus vchádzal do Medžugoria cítil, že sa sním niečo stalo. Je zaujímavé, že bol okamžite uzdravený, a my všetci dobre vieme, ako dlho takáto liečba trvá. Štvrtým dôkazom sú modlitbové skupiny. Viedenskú modlitebnú skupinu, ktorá vychádza z Medžugoria, poznám ešte z čias, keď som nebol biskupom. Poznám ich od osemdesiatych rokov.  Pre nás, dominikánov, to malo veľký význam, že sa títo ľudia hodiny modlia a ich kostol je stále plný. Kostoly dominikánov vo Viedni sú zriedkavo tak naplnené, no vo štvrtky večer je kostol stále plný. Až dodnes zostali modlitbám verní. Ježiš povedal, že zlý strom neprináša žiadne ovocie. Čo znamená: ak je ovocie dobré, potom je aj strom dobrý.“

Reportér: „Pre pútnikov je Medžugorie zázrak; od Svätej Stolice očakávajú vyjadrenie, ktorým Cirkev oficiálne odobrí nadprirodzené udalosti Medžugorií. Pred istým časom vznikli špekulácie o názorových pohyboch Svätej Stolice. Čo o tom viete a aký je váš názor na požiadavku uznania pravosti Medžugoria?“

Kardinál: „O tejto záležitosti nemám detailné informácie a nie je to ani mojou úlohou. Držím sa vyjadrenia rozhodnutia uzatvoreného Biskupskou konferenciou bývalej Juhoslávie a Kongregáciou pre náuku viery. Toto vyhlásenie bolo pre mňa vždy prezieravé a  múdre. Pripomeniem vám tri stanoviská o Medžugoria. Predovšetkým ide o jav. Som dogmatik a bol som profesorom pre teologické dogmy. “Non constat de supernaturalitate”, čo znamená, že Cirkev doposiaľ nevydala konečný uzáver o nadprirodzenosti tohto javu a nevydala konečné stanovisko. To znamená, že jav nikdy nepoprela ani nepotvrdila.“

Reportér: „Znie to ako diplomatická odpoveď. Čo to však v praxi znamená?“

Kardinál: „Znamená to, že Cirkev doposiaľ nevydala konečné stanovisko a rozhodnutie. Osobne som presvedčený, že tento postoj je správny. Kým sa tieto javy odohrávajú, Cirkev len ťažko môže povedať alebo vydať konečné stanovisko alebo rozhodnutie. Tieto javy sú centrom Medžugoria. Začalo to deťmi, ktoré povedali, že videli Pannu Máriu a posolstvami, ktoré prostredníctvom nich dala. Z toho vznikol druhý jav, ktorý bude skúmaný Cirkvou, a to na druhej úrovni. Od samého začiatku prichádza do Medžugoria veľký počet pútnikov. Rozvinul sa tu intenzívny modlitbový život a zrodili sa tu mnohé humanitárne organizácie.“

Reportér:  „Cirkev oddelila záležitosť Medžugoria od pastoračnej práce. Aj napriek tomu tu prichádza veľké množstvo pútnikov. Aký postoj by sme mali k tejto záležitosti zaujať?“

Kardinál: „Konkrétny spôsob pútí sa tu odohráva a to je pre Cirkev praktickou výzvou. Práve z tohto dôvodu biskupi z bývalej Juhoslávie v roku 1991 vyhlásili, že oficiálne púte sa konať nemajú. Nemám v úmysle a nemôžem organizovať vo svojej diecéze oficiálne púte do Medžugoria, tak ako to robíme do Ríma alebo Svätej zeme. No Biskupská konferencia ani Rím nikdy pútnikom nezakázali chodiť do Medžugoria, čo je hlavnou časťou tretieho vyhlásenia. Pre nás, biskupov, a pre mňa samotného, je to veľmi dôležité. Veriacim má byť poskytnutá pastoračná starostlivosť. Vidím to ako svoju arcibiskupskú úlohu. Ak ja, ako biskup, vidím, že v mojej diecéze sa stovky, tisícky veriacich obracajú, modlia sa a sú uzdravovaní, potom som ako biskup povinný postarať sa o to, aby im bola poskytnutá pastoračná starostlivosť. To je dôvodom, pre ktorý som tieto veci podporil, ako napríklad komunitu „Oasis of Peace“ (Oáza pokoja), ktorá vznikla skrze Medžugorie. Myslím, že toto všetko má vplyv na nás, biskupov, a to zvlášť v tých diecézach, odkiaľ  prichádzajú pútnici do Medžugoria a je potrebné, aby dostali dobrú pastoračnú starostlivosť.  Preto vo všetkých rozhovoroch, ktoré som viedol s inými biskupmi o Medžugorie, povzbudzoval som ich k tomu, aby pútnikov podporovali.“

Reportér: „Stretli ste sa s jednou vizionárkou, spoločne ste vystúpili na Vrch zjavenia, Podbrdo. O čom ste sa zhovárali?“

Kardinál: „Ironicky by som povedal, že Panna Mária si nezvolila práve najmenší kopček. Som fascinovaný prepojením Medžugorie s inými mariánskymi svätyňami a miestami zjavení. Vždy hovorím, že v Máriiných zjaveniach existuje istá gramatika. Štýl miest má v sebe niečo špecifická, vlastné Panne Márii.“

Reportér: „Akým spôsobom je to prepojené?“

Kardinál: „S týmto javom súvisia tri prvky. Takmer vždy sa Panna Mária zjavuje deťom. Nešlo o nadpriemerne inteligentné alebo sväté deti, ale úplne bežné deti. Bernadetta nevedela písať. Mala 14 rokov, takmer toľko ako deti z Medžugoria. Po druhé, Mária dáva prostredníctvom detí posolstvá. Pre biskupa to môže byť urážkou. Prečo Panna Mária nepríde do biskupovho domu? Prečo prichádza na kopec plný skál alebo na miesto, kde tečie rieka? Vôbec to nie je praktické. Vo Fatime sa zjavila deťom v kríkoch. Dáva posolstvá prostredníctvom detí, pretože deti nie sú komplikované. Tretí prvok: zdá sa, že Panna Mária ma svoj vlastný program. Vo Fatime sa zjavila pred revolúciou v Rusku a dala posolstvo. V čase, keď sa racionalizmu nachádzal na vrchole, zjavila sa v Lurdoch. V Juhoslávii sa zjavuje vo chvíli, kedy nikoho ani len nenapadlo, že by sa Juhoslávia mohla rozpadnúť;  v čase, kedy katolíci, moslimovia a ortodoxní si spoločne nažívali. Zjavila sa ako Kráľovná pokoja. Po desiatich rokoch zjavení prepukla prvá zo štyroch vojen na Balkánskom polostrove. Jej prvé posolstvo bol pokoj prostredníctvom obrátenia, modlitby a toto prvé posolstvo má stále svoju váhu, silu a vierohodnosť. Možno by sme mohli zájsť ďalej, do Guadaluppe v Mexiku. Keď Európa začala s inváziou Ameriky, Panna Mária sa zjavila jednému Indiánovi, ktorý mal ísť za biskupom a povedať mu, čo má robiť. Myslím si, že teológovia majú skúmať syntax mariánskych zjavení a v takomto kontexte skúmať aj jav Medžugorie.“

Reportér: „V Medžugorií sa stále modlí za pokoj, no politický pokoj nie je stabilný, štát má problémy a chorvátski katolíci sa nachádzajú v tej najhoršej pozícii. Čo by ste navrhovali Medzinárodnému spoločenstvu, ktoré v súčasnosti vedie v tejto krajine Váš spoluobčan Valentin Inzko?“

Kardinál: „Problémom je, že v tejto malej krajine je zaanžagovaných mnoho iných krajín, čo  nemôže vyriešiť tieto problémy. Dlhotrvajúci pokoj sa dá zabezpečiť len ak všetko vyhovuje všetkým. To je výzva pre európsku politiku. Som rád, že Valentin Inzko je v súčasnosti poverený vedením Bosny a Hercegoviny a očakávam, že mu Európske spoločenstvo prejaví ešte väčšiu podporu. Som si istý, že to, čo sa odohráva v Medžugorie, pokoj podporuje. Ľudia z celého sveta skutočne prichádzajú do tejto malej dedinky v Hercegovine, ktorú svet predtým nepoznal, ak sa môžem ironicky vyjadriť. Pozrite, koľko Kórejcov prichádza do Medžugoria! Toto je nádejou toho, že títo ľudia budú apoštolmi pokoja vo svojich krajinách; pokoja, ktorý pochádza z Medžugoria. Ak sa na nejakom mieste modlí za pokoj vo svete, znamená to tú krajinu zvláštne požehnanie. A Panna Mária rešpektuje všetky tri náboženstvá. Ortodoxní veriaci si ctia Pannu Máriu, Islam nerešpektuje žiadnu osobu tak ako Pannu Máriu. Pre chorvátskych katolíkov, ktorí sú v krajine menšinou, sú zjavenia, odohrávajúce sa priamo uprostred nich, veľkou útechou.“

~

                          Duch Medžugoria veje vo Viedni

Viedeň, 16.9.2009 (kath.net) – Na sviatok Sedembolestnej Panny Márie zavial duch Medžugorja vo viedenskom Dóme sv. Štefana, zaplneného do posledného miestečka. Ako už po minulé roky aj tento raz prišli tisíce ľudí z celého Rakúska aj z cudziny, aby sa zúčastnili na modlitbovej vigílii za pokoj vo svete. Stretnutiu predchádzala novéna utváraná rôznymi modlitbovými skupinami a rehoľnými spoločenstvami, ktoré sa každý večer v tomto chráme modlili za zdar vigílie a za úmysly Viedenskej arcidiecézy.

Motto stretnutia znelo „Message for you!“ (Posolstvo pre teba) a starostlivo ho pripravila „Oáza pokoja“, „Modlitbovej akcie Panny Márie Kráľovnej z Medžugorja“ spolu so „Spoločenstvom sv. Jána Suverénneho rádu maltézskych rytierov“.

Čestným hosťom stretnutia bola Marija Pavlovič-Lunetti, jedna zo šiestich teraz už dospelých „detí“ - vizionárov z Medžugorja, ktoré od 24. júna 1981 svedčia o zjaveniach Božej Matky.

Skutky lásky k blížnemu a uzdravenia

Program stretnutia sa začal o 16. hod.  chválami a osobnými skúsenosťami ľudí, ktorí sa uzdravili modlitbou k Božej Matke, alebo boli inšpirovaní ku skutkom lásky k blížnemu.  Napríklad Magnus MacFarlane-Barrow, rozprával, ako ho Medžugorje animovalo k založeniu nadácie, ktorá má umožniť každému dieťaťu na svete jedno teplé jedlo denne. „Viem, že to znie možno bláznivo, ale ešte bláznivejšie je, že dnes ešte stále musia milióny detí umierať, lebo nemajú čo jesť,“ vyhlásil mladý Škót.

Jeho nadácia „Máriine jedlá“ už zásobuje 375 000 detí v najchudobnejších krajinách sveta jedným teplým jedlom denne. „Dnes dokážeme napríklad v Malawi s menej ako 10 eurami takto uživiť jedno dieťa po celý rok. Všade máme rovnaký výsledok: nasýtené deti sa znova vracajú do aj školy.“

Georg Pospischil, starší muž z Rakúska, svedčil o tom, ako sa jeho účasťou na medžugorskom modlitbovom stretnutí pred rokom v Dóme sv. Štefana a jeho neustálymi modlitbami vyliečila jeho žena z ťažkej choroby pečene.

„Vizionár Ivan mal v chráme videnie Božej Matky a hovoril o tom, že Boh by chcel uzdraviť všetkých. Vtedy som si pomyslel – keď to hovorí, tak to musím veriť a v ten večer som si do denníka zapísal: Pevne verím, že sa moja žena uzdraví.“

Pozvanie vrátiť sa k Bohu

Dóm bol zaplnený do posledného miestečka, keď potom Marija Pavlovič-Lunetti rozprávala, ako sa jej život postupne zmenil dennými zjaveniami Božej Matky: „Nikto z nás o takom niečom ani nesníval. Kladieme si otázku: prečo sme pre túto milosť boli vyvolení práve my? Veď my nie sme tí najlepší. Gospa nás pozývala k obráteniu. Každým dňom bola naša modlitba hlbšia a silnejšia. Začali sme prinášať obety za úmysly Božej Matky. Gospa začala obracať naše srdcia a prosila nás, aby sme zakladali modlitbové skupiny. Pobádala nás, aby sme robili ešte viac a aby sme s tým začali v našich srdciach.“

Mária Pavlovič-Lunetti ďalej vysvetlila, že Medžugorje je pozvaním Božej Matky „vrátiť sa naspäť k Bohu. Som presvedčená, že zem bez Boha nemá budúcnosť.“ Potom povedala: „Som vďačná, že vás môžem navštíviť vo vašej diecéze, aby som vaše srdcia odovzdala Božej Matke. Každý z vás sa má zmeniť a máte sa stať nositeľmi svetla, ktorí prinášajú pokoj do tohto sveta bez pokoja.“

 Ďalej nasledovala modlitba ruženca. Mária sa modlila ešte ďalší desiatok a zrazu ho prerušila, keď sa jej zjavila Božia Matka. V dóme nastalo veľké ticho a atmosféra pokoja, akú prežívajú mnohí ľudia aj v Medžugorí.

Každý je povolaný spolupracovať

Páter Leo Maasburg, národný riaditeľ Pápežského misijného diela v Rakúsku potom celebroval svätú omšu obklopený mnohými koncelebrantmi. V homílii hovoril o „tichom výkriku, výkriku miliónov Božích detí, ktoré aj tento rok opäť umrú hladom“ a pripomenul, že „aj my sme povolaní spolupracovať na diele vykúpenia, tak, že so sv. Pavlom budeme môcť povedať: Dopĺňam na svojom tele, na mojom utrpení, čo ešte chýba Kristovmu utrpeniu.“ Na záver sv. omše páter Maasburg obnovil zasvätenie prítomných Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie.

            Kardinál Schönborn: Je to veľký dar!

Nasledovalo ešte jedno prekvapenie, keď sa v hodine adorácie pred Najsvätejšou sviatosťou pripojil k modlitbám v dóme aj viedenský arcibiskup kardinál Christoph Schönborn. Prejavil viditeľné dojatie nad návalom toľkých ľudí a najmä mladých v chráme: „Môžeme Pánovi ďakovať, že skrze jeho Matku sú toľkí ľudia privádzaní k Božej láske, že sa dejú toľké obrátenia, že toľkí ľudia znova pristupujú k spovedi a že ľudia sa uzdravujú z drogových a iných závislostí.“ Je to „veľký dar, že Božia Matka chce byť všetkým svojim deťom tak blízko.“ Túto svoju blízkosť ukázala už na mnohých miestach a po mnohé roky zvláštnym spôsobom aj v Medžugorí. Kardinál hovoril o „znamení doby, že Mária sa cez takéto jednoduché znamenia dotýka ľudí“.

            Na záver vyjadril prosbu, aby sa prítomní modlili za vydarenie misijného projektu Skutky apoštolov 2010, ktorý sa v budúcom roku vo Viedenskej arcidiecéze bude realizovať ako iniciatíva novej evanjelizácie. –zg-